1Prečo sa búria národy, a ľudia myslia márne veci?
2Kráľovia zeme sa postavujú, a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a proti jeho pomazanému a hovoria:
3Roztrhajme ich sväzky a zahoďme od seba ich povrazy.
4Ale ten, ktorý prebýva v nebesiach, smeje sa; Pán sa im vysmieva.
5Vtedy bude hovoriť s nimi vo svojom hneve a svojou prchlivosťou ich predesí a povie:
6Ale ja som ustanovil svojho kráľa nad Sionom, vrchom svojej svätosti.
7Rozprávať budem o ustanovení zákona. Hospodin mi povedal: Ty si môj syn; ja som ťa dnes splodil.
8Požiadaj odo mňa, a dám ti národy, tvoje dedičstvo, tvoje državie, končiny zeme.
9Roztlčieš ich železným prútom; roztrieskaš ich ako nádobu hrnčiara.
10A tak teraz buďte rozumní, kráľovia; učte sa, sudcovia zeme!
11Slúžte Hospodinovi v bázni a veseľte sa s trasením.
12Ľúbajte syna, aby sa nerozhneval, a pohynuli by ste na ceste, lebo sa skoro zapáli jeho hnev. Blahoslavení sú všetci, ktorí sa utiekajú k nemu.