1A Job odpovedal a riekol:
2Skutočná pravda, že ste vy ľudia, a že s vami zomrie múdrosť.
3I ja mám srdce, rozum, ako vy: neležím padlý ďalej od vás, a u koho by nebolo podobného poznania?
4Za posmech som svojmu vlastnému priateľovi; človek, ktorý volával k Bohu, a ohlasoval sa mu; za posmech je spravedlivý a bezúhonný.
5Opovrhnutou fakľou, podľa mienky toho, kto žije bezpečne, je ten, kto stojí blízko tých, ktorých noha klesá.
6Bezstarostné sú stány lúpežníkov a nádejné tých, ktorí popudzujú silného Boha, tých, ktorých uvedie Bôh do svojej ruky.
7Ale nože sa opýtaj hoci hoväda, a poučí ťa, a nebeského vtáka, a oznámi ti,
8alebo hovor zemi, a poučí ťa, a budú ti o tom rozprávať ryby mora.
9Ktoré zo všetkého toho by nevedelo, že to učinila ruka Hospodinova?!
10V ktorého ruke je duša každého toho, čo je živé, jako i duch každého tela človeka!
11Či azda ucho nezkúša slov, ako ďasno si ochutnáva pokrm?
12Pri starcoch je múdrosť a pri ľuďoch dlhého veku rozumnosť.
13U neho je múdrosť a hrdinská sila; jeho je rada a rozumnosť.
14Hľa, sborí, a nepostaví sa; zavrie človeka, a neotvorí sa.
15Hľa, zahatí vody, a vyschnú, a keď ich pošle, podvrátia zem.
16U neho je sila i bytie; jeho je ten, kto blúdi, i ten, kto uvodí do bludu.
17Vodí radcov za sebou bosých a zo sudcov robí bláznov.
18Rozväzuje kázeň kráľov a pútajúc ich pripasuje opasok na ich bedrá.
19Uvodí kňazov v nerozum a vyvracia mocných.
20Odníma rty ľuďom, ktorí sa na ne spoliehajú, a berie starcom rozumný súd.
21Vylieva potupu na kniežatá a uvoľňuje opasok mocných.
22Odkrýva hlboké veci zo tmy a vyvodí tôňu smrti na svetlo.
23Zveličuje národy a hubí ich; rozširuje národy a zavodí ich.
24Odníma srdce hlavám ľudu zeme a činí to, aby blúdili po púšti, tam, kde niet cesty.
25Tápajú vo tme a nemajú svetla, a pôsobí to, aby blúdili jako opilý.